barnu

Bebe stála v oddelení s mrazenými výrobkami a hypnotizovala cenovky informujúce zákazníkov o mrazenom tovare. Každú minútu otvárala a zatvárala mraziaci pult, aby nakoniec vybrala sáčik s mrazenou zeleninou a začala čítať jeho zloženie. Chvíľu som sa na ňu pozeral a s nemým úžasom sledoval ako môže byť niekto tak zanietený štúdiom ingrediencií vlastnej potravy.

,,Tento nechcem. Píšu tu, že je vyrobený v EÚ“, zakričala na mňa cez pol uličky, tak aby ju počul celý obchod, a hodila sáčik naspäť do mrazáku, aby následne vytiahla ďalší, s rovnakým obsahom. Tentokrát však od iného výrobcu.

Bebe som poznal od základnej školy. Vyrastali sme spolu na sídlisku, prežili spolu rozmarné detstvo, prvú cigaretu, opicu, spoločnú pubertu, jej prvú lásku, maturitu, vodičský preukaz a osvietenie v podobe tvrdenia, že čím je človek starší tým viac je nesvojprávny. Zo začiatku som si myslel, že svoje meno dostala po rovnomenných sušienkach, avšak po týždňoch rozmýšľania a hádania som nakoniec zistil, že sa jedná o skratku slov – bezútešná beznádej. Bolo nám vtedy obidvom dvanásť, začali letné prázdniny a ja som sa nevedel zbaviť pocitu, že medzi nami dvomi vzniká niečo výnimočné.

,,Toto zoberiem, je tu napísané mejd in džermany“, a hodila do vozíka škatuľku s rybími prstami.

,,Mrazenú zeleninu neberieš?“ spýtal som sa po letmom oskenovaní nákupného vozíka, v ktorom mala bezkofeinovú kávu, musli tyčinky, dve kilá zemiakov, vákuovo balenú kuraciu šunku, tri cibule a celozrnné pečivo zabalené v papierovom sáčiku.

,,Nie, všetky označujú za pôvodcu niektorú z členských krajín a pre takúto nekonkrétnu informáciu si môžu strčiť svoju zeleninu do riti.“ odvrkla nahnevane a skôr ako sa pohla smerom k jogurtom stihla dodať ,, Práve ty by si mohol tušiť, že chcem vedieť odkiaľ pochádza to čo jem.“

Nikdy som celkom nepochopil prečo tak lipla na tom čo jedla. Niekoľkokrát sa mi to snažila vysvetliť tvrdením, že to čo vlastne človek konzumuje na to sa časom začne podobať a čím viac chémie dané jedlo obsahuje, tým viac potom trpí jeho aura. Po dlhej výmene názorov, počas ktorej sme vypili asi dve fľaše vodky a jednu červeného vína, som sa jej opýtal, či si potom nemyslí že vyzerá ako plávajúce kura s obrovskou aurou, pretože okrem kuracích pŕs, rybích tyčiniek a mrazenej zeleniny som ju takmer nikdy nevidel jesť nič iné. Predtým ako ogrcala kuchynský stôl, linku a koberec mi stihla jednu vraziť a zaprisahať sa, že ak jej ešte raz niečo také poviem, tak ma kopne tak do rozkroku, že najbližších desať rokov bude jediné na čo sa so vzrušením pozriem vrecúško s ľadom.

Pri jogurtoch sme zase zastali, aby sme preštudovali akýkoľvek možný výskyt škodlivých éčok v nich a takto sme pokračovali ešte dobrú hodinu, kým sme sa nedostali k oddeleniu s čistiacimi prostriedkami. Tu som už vedel, že čoskoro budeme platiť, pretože tak ako Bebe s precíznosťou kontrolovala všetky potraviny, pri čistiacich a hygienyckých potrebách jej to bolo jedno. Vraj to čo do tela nevnikne orálne, to ho nepoškodí a keď áno, tak je to len a len chyba slabej aury.

Po asi trojhodinovom nezmyselnom nakupovaní som odchádzal z obchodu s tromi igelitkami, najzdravšou výživou na svete, šťastnou Bebe a silnou depresiou na celé popoludnie. Keď som ju vyhodil pred zelenakostou bránou s veľkou číslicou dvanásť poďakovala sa mi a ponúkla mi ako odmenu večerné potulky mestom. Keďže doma na mňa čakali len špinavé veci, nefunkčný internet a tisíctristodva kanálov môjho čerstvo nainštalovaného satelitu, povedal som si prečo nie.

Na obed sa mi neponúkalo nič lepšie ako prázdna chladnička. Keby som nebol rozmýšľal nad sprostosťami, mohol som si niečo kúpiť v obchode. Problém je, že v poslednej dobe sa mi víria hlavou samé hlúposti, ktoré sú úplne bezpredmetné pre praktický život. ,,Mysli na prítomnosť, budúcnosť a minulosť sú buď nereálne alebo pominuteľné veci v tvojom živote“, vravieval sused z piateho, ktorý celý deň nerobil nič iné iba čítal knihy a prežúval tabak. Možno mal pravdu. Mal by som sa zaoberať viac tým, čo sa deje momentálne okolo mňa. Aj preto je zo mňa neúspešný pracujúci človek strednej triedy, ktorý pije príliš veľa bieleho vína a vo voľnom čase maľuje abstraktné nezmysly, ktorým nerozumie nikto. Okrem úzkeho okruhu zainteresovaných ľudí, ale tí sa nepočítajú medzi reprezentatívnu vzorku, nakoľko dostanú orgazmus pri každom jednom ráme s nekonkrétnym “niečím“, namaľovaným olejom. O tuhe ani nehovoriac.

„Keby ešte žil, vyspala by som sa s ním“, povedala moja bývala učiteľka výtvarnej výchovy o Františkovi Kupkovi, priekopníkovi abstraktného umenia, ktorého obrazy lemovali socialistickú kanceláriu päťdesiat ročnej zatrpknutej panny. Bolo mi jej celkom ľúto. Nosila staré sukne napustené naftalénom a pravidelne koketovala s vrátnikom, ktorému chýbali dva predné zuby. Nikdy som nechcel dopadnúť ako ona. A teraz som tu. Päť dní nesprchovaný (samozrejme, ak nepočítam svoj výdatný kúpeľ z dnešného rána), v byte ktorý vyzerá ako po bombardovaní, bez vzťahu a s množstvom príležitostného sexu. Prevažne dobrého. Predstieram záujem o spoločnosť keď som v jej strede a pateticky odmietam zodpovednosť za všetko čoho som súčasťou. Sestra mi povedala, že som príliš mánio depresívny a že moja sínusoida emócií je horšia ako polnočný výkrik do tmy. Až dokým som sa nestratil v lese som nevedel čo tým myslela.

A tak som tu. So zelenými prstami od zaschnutej farby, jemne pripitý, nadopovaný liekmi proti bolesti hlavy, plný túžob a očakávaní, čakajúci na taxík, ktorý ma vďaka hopinu odvezie o päť minút tmavým mestom za Bebe, jej kamarátkami a za množstvom príležitostí prvého letného dňa, ktorý vonia príliš dobre a príliš sviežo.